DĚKUJEME
AUPAIRKY
On: Turista v Číne. Zásadne neje vyprážané škorpióny. Medové cesto na paličke si dá, ale škorpióna nie. Stále ho fotia. Každý druhý Číňan túži mať selfie s obrom. On, priemerný muž zo strednej Európy, je na chvíľu výnimočný. Trpezlivo sa postaví k Číňanke, ktorá mu siaha po bradavky, ku ktorej sa pritúli chlapec, siahajúci ledva po jej bradavky a k nemu ešte menšie dieťa v klesajúcej bradavkovej postupnosti. Všetci traja sa smejúc stratia medzi mrakodrapmi Hongkongu. Je slnečný víkend, rodiny si vyrazili k zálivu. Turista pozerá na výškové budovy, ktoré patria bankám a ktoré majú pod strechou obrovské otvory. Už vie, že sú pre draka, keď sa poletí z hôr napiť vody. Domáci veria drakom rovnako vážne ako peniazom, o ktoré v Hongkongu ide predovšetkým. Náhle zaprší a turista sa beží schovať do podchodu. Tam sedia stovky mladých dievčat, ohradené páskou. Chodcom ostal dvojmetrový pruh. Miestne homlesáčky? Všetky krásne oblečené, sediace na karimatkách, s peknými kuframi, upravené, pijúce čaj. Turistu zasvrbí vo vrecku iphone, ale nefotí.
Ona: Som z Filipín, ako my všetky v podchode. Mám výbornú rodinu. Pán Wu je biznismen, má dve deti, chlapca a dievča. Nemala som s nimi jediný spor, okrem prvého dňa. Keď som utierala prach na pánovom stole, omylom som mu otočila jadeitovú kapustičku smerom od dverí. Jadeit? Národný drahokam Číny. Prečo kapustička? Prináša peniaze, len musí byť otočená k dverám. Skoro ma pán Wu vyhodil, keď som mu ju otočila k oknu, ale časom pochopil, že som dobrá aupairka. V piatok večer všetky musíme odísť, aby rodina ostala sama. Cez víkend sa rodičia s láskou venujú svojim deťom, o ktoré sa cez týždeň staráme my. Cez víkend v Hongkongu sa začína rodinné šťastie a my musíme v podchode prespať dve noci. V nedeľu večer sa vraciame a až do piatku zasa bývame v tých krásnych mrakodrapoch, kde niekedy, tesne pred zaspatím, počujeme tichý šuchot krídiel, keď sa drak letí napiť do zálivu.
