Smrť arbitra a láskavá kriitika

V posledných rokoch kritika na Slovensku nenaráža ani tak na nedostatok priestoru ako nedostatok autoriek a autorov. (V eseji budem pre zjednodušenie ďalej v rôznych prípadoch preferenčne používať prvú osobu jednotného čísla a generické maskulínum, aj keď si uvedomujem jeho obmedzenia a nedostatočnosť ako aj fakt, že divadelné kritičky na Slovensku výrazne prevyšujú v početnosti iné pohlavia. ) Nastáva striedanie generácií, ktoré však nemá hladký priebeh. Nové sily majú (domnievam sa) otvorené dvere, ale je ich nedostatok. Kritiku trápi odliv mozgov. Talenty po čase „zdúchnu“ k praktickej dramaturgii alebo sa úplne vzdajú písania. Niektoré príčiny sa dajú pomenovať, niektoré sú myslím si vpísané priamo v DNA kritiky v dnešnej dobe. Výzvy sú nasledovné: hľadať svoj zmysel, prehodnotiť svoju prax, no hlavne vydržať v neistote. Výborne to vystihla teatrologička, kritička a dramaturgička Martina Mašlárová vo svojej diplomovej práci o slovenskej kritike. Po roku 1989 identifikujeme v divadelnej kritike chronickú krízu. Eskalácie tohto pocitu súvisia s tým, že divadlo (a kultúra vôbec) je poslednou oblasťou záujmu politiky aj verejnosti na Slovensku a to napriek tomu, že nikdy nepôsobilo toľko divadiel ako dnes a ponuka nebola tak rozmanitá. Tento stav ešte umocňujú nové pochybnosti. Divadelná kritika všeobecne, nielen na Slovensku, bojuje s otázkou celkovej zmysluplnosti kritického pohľadu na umelecké diela.

dnešné chiméry Esenciami činnosti divadelného kritika sú posudzovanie, hodnotenie idey, vkusu, vyjadrenie názoru na videné či zažité. Majú však aktuálne u nás tieto činnosti miesto? Verejnému priestoru dominuje netolerancia, veľká časť spoločnosti sa prikláňa k extrémizmu, rastie nenávisť k istým skupinám, presvedčeniu a často aj k umeniu ako takému. Terapiou v tejto dobe je utužovanie vzťahov. Prízvukuje sa dôraz na prehlbovanie existujúcich komunít, vytváranie „safe-spaceov“ a snahu, aby slová slobodne „predstavovať, vytvárať a šíriť rôzne kultúrne prejavy bez vládnej cenzúry, politických zásahov alebo tlaku neštátnych subjektov“ (Azoulay, A., UNESCO. Re|shaping cultural policies: advancing creativity for development (Convention global report), UNESCO, 2017, s. 211.) boli naozaj dôsledne naplnené. Už dávno to nie je iba politika ale aj neštátne subjekty, ktoré potláčajú slobody. Rôzne viac či menej organizované skupiny konajú ideologický a psychologický terorizmus. Sme v hybridnej vojne, ktorá vytvára sociálne napätie. Mnoho ľudí dnes, aj vďaka tomu, excesívne „generuje“ názory vo verejnom priestore sociálnych sietí. Takmer každú informáciu sprevádza diskusia, často bez racionálnej či podloženej argumentácie. Predmetom komentárov je často kritika, či, dalo by sa povedať, recenzia informácie alebo diskutujúceho na druhej strane. Cieľom je spochybnenie jeho kvalít. Tento akt je zároveň synonymom prihlásenia sa k svetonázoru, politickému spektru. Každé diskusné pásmo je malý mocenský zápas.