archiv II. > Archiv III. > Slovenské divadlo registrujem len okrajovo
SADařský rozhovor s Blaho Uhlárem

Slovenské divadlo registrujem len okrajovo

Je hraní ve Stoce exkluzivní záležitostí? V tom smyslu, jestli je možné (respektive i pro vás osobně přijatelné), aby někdo hrál současně ve Stoce a v jiném divadle?
Pre mňa je to neprijateľné, ale čo s tým môžem urobiť, len tĺcť si hlavu o stenu. Títo herci nie sú nikde zamestnaní, a tak je prirodzené, že potrebujú príjmy. Ani im to nemôžem vyčítať, len ticho trpieť. Je otázne, keby som hypoteticky bol schopný ich poriadne zaplatiť, či by boli ochotní hrať len v Stoke. Skôr si myslím, že nie. Pre mňa je to bolestné hlavne z dôvodu, že to oslabuje duchovné vyžarovanie divadla. Neviem síce, čo to znamená, ale to ma vždy priťahovalo k divadlu. A je to aj „deštruktívne“, pretože tak sa divadlá začínajú podobať jedno na druhé. Ach, ťažká otázka.

Jaké jsou vaše vztahy se současnou slovenskou divadelní scénou? Cítíte se – vy osobně i celá Stoka – jako solitéři, nebo jsou tu soubory a osobnosti, které jsou vám blízké?
Slovenské divadlo registrujem len okrajovo (trochu sa za to hanbím) a asi aj programovo sa usilujem byť solitérom. Po tom všetkom, čo som spáchal, však existuje už mnoho súborov inšpirovaných aj Stokou, ale nespolupracujem s nimi, lebo v nich cítim prílišnú ochotu splynúť hocikedy s kultúrou establišmentu.

Co je to ona kultura establišmentu? A co je na ní vlastně tak nepřijatelného?
Je to kultúra zriadená štátom, respektíve inými orgánmi verejnej moci. Som presvedčený, že je to protiústavné (aj keď sú to podľa mňa rezíduá z feudálnych čias, ktorým sa v tejto našej demokrature mimoriadne dobre darí). „Já se přece z principu nemůžu podílet na praxi, s kterou nesouhlasím...“ Štát podľa mňa má iné povinnosti ako produkovať kultúru. Má vytvárať podmienky pre vznik a rozvoj kvalitnej kultúry a zároveň zabezpečiť zánik podpory kultúry nekvalitnej. Má nechať kultúru slobodnú. Tú majú robiť občania. Ani za fašistického Slovenského štátu neexistovali štátne divadlá. Boli to nezávislé družstvá, ktoré štát podporoval. Nechcel by som sa dožiť, aby mi župná sekretárka zavolala, že v ten a ten deň budú mať u mňa v divadle nejakú slávnosť, ja by som jej povedal, že vtedy mám naplánované predstavenie a ona by mi odvetila: „Ale to pána predsedu vyššieho územného celku (hejtmana) nezaujíma.“ A potom takéto mocou zriadené zariadenie má tendenciu sa petrifikovať v až tragických rysoch. Sú také súbory, kde vládne doslova teror, zamestnanci sa boja o svoje nízke, ale isté platy a vedenie sa správa ako diktátor. Priznám sa, že pred dvadsiatimi siedmimi rokmi som si myslel, že to bude nemožné.

celý rozhovor najdete v čísle