archiv II. > Archiv III. > Klasikovia na anglickom vidieku
Dana Silbiger Sliuková

Klasikovia na anglickom vidieku

Višňový sad v bristolskom Old Vic by sa mohol, trošku pritiahnuté za vlasy, volať aj Zápisky z mŕtveho domu alebo Dom duchov. Nie je to len kvôli tomu, že chlapča, ktoré nakúka cez škáru v červenej opone pred začatím predstavenia, je Gríša, syn Ranevskej, ktorá po jeho nešťastnej smrti odišla do Paríža, odkiaľ sa teraz po piatich rokoch vracia. Mŕtvy chlapček sa pravidelne objavuje na scéne, poleží si na diváne, pokiaľ je prázdny, posedí na zemi, či niekde postojí, aby so záujmom sledoval dianie v dome. Na záver ostáva na javisku spolu so starým zabudnutým sluhom Firsom, chystajúcim sa na večný odpočinok. Samozrejme, že konečné ticho narúšajú predpísané pravidelné údery sekery stínajúcej višňový sad.
Javisko a hľadisko tvoria kruhovú arénu, najmä aby sa vyhovelo požiadavke divadla Royal Exchange v Manchestri s kruhovým javiskom, kam sa inscenácia z Bristolu presunie. Scénograf Tom Piper zrušil prvých pár radov sedadiel a posunul javisko do hľadiska. Zadnú stenu scény navrhol ako zrkadlový obraz auditória Old Vicku s jeho historickou interiérovou výzdobou z 18.storočia. Podarilo sa mu tak nenásilne obklopiť javisko dobovou architektúrou, pričom jeho bočné steny fungujú pre odchody a príchody hercov normálne. Scéna ako taká je zariadená veľmi sporo. Na jednej strane starý sekretár s knihami, jeden dva servírovacie stolíky a jeden diván. Podobne ekonomicky sú navrhnuté aj kostýmy. /…/
V bristolskom priestore Tobacco Factory Theatres začal vo februári svoju kariéru nový súbor s názvom The Factory Company. Uviedol sa hneď ambicióznou produkciou Shakespearovho Macbetha.
Javisko-aréna je v Tobacco Factory dané a režisér sa s tým potrebuje chtiac nechtiac popasovať. Diváci sediaci naproti vchodu sály, musia ísť na svoje miesta vždy cez javisko. Tentoraz sa treba mierne brodiť akýmsi vresoviskom. Topánky sa zabárajú do vlhko lesklej černoty, ktorá pôsobí na prvý pohľad ako bridlicový odpad. Všetko je to len jemne nasekaná guma z pneumatík, ale funguje to skvele. Dokonca aj trochu páchne. Peklom? Pôda pod nohami všetkých – divákov i postáv – je neistá, tak ako budúcnosť. Na čiernej ploche je umiestnená len menšia blikajúca biela kocka. Svetielko nádeje? Z troch strán sa blížia tri čudné ženské postavy – v bielych košeliach, tváre zahalené v mušelínovej maske. Jedna zdvihne svetielkujúcu kocku a všetky tri začnú prednášať niečo v gaelčine, jazyku starých Škótov, no potom prejdú do zrozumiteľnejšej angličtiny. Keď vbehnú na scénu dvaja skrvavení muži v špinavých uniformách, v dlaniach zvierajúci vojenské nože pripravené na útok, čarodejnice ich zaskočia. Predpovedajú, že jeden z nich – Macbeth bude kráľom a druhý – jeho spoločník Banquo - otcom kráľov. A dvom krvou postriekaným mužom sa začne napĺňať osud. /…/
Anglický dramatik, režisér, producent, herec a divadelný vizionár (začal prevádzkovať repertoárové divadlo a usiloval sa o založenie národného divadla) Harley Granville Barker napísal ceruzou na titulnú stranu svojej hry Agnes Colander: „Táto hra by určite nemala byť zverejnená. Dokonca by ju bolo dobré zničiť.“ To bolo v roku 1929. A potom v roku 1932 dodal: „Treba ju zničiť.“ Samozrejme, že to neurobil. Hru začal písať dvadsaťdvaročný niekedy okolo roku 1900 a ako jeden z mála svojich rukopisov ju opatroval až do smrti v roku 1946. Pri práci na vydaní Barkerových stratených alebo zabudnutých esejí o divadle našli ich editori Colin Chamberts (okrem iného bývalý dramaturg Royal Shakespeare Company) a dramatik Richard Nelson v British Library (Britskej národnej knižnici) jedinú zachovalú kópiu tejto stratenej hry, ktorá dokonca obsahovala ešte vlastnoručné poznámky autora.
Teraz sa táto sto rokov stará hra ocitla na javisku Ustinovovho štúdia Theatre Royal v Bath. Vo svetovej premiére ju tu predstavil renomovaný režisér Trevor Nunn. Inscenácia otvára, vďaka autorovi, témy až prekvapivo súčasné. Barker vraj rozumel v živote dvom veciam – divadlu a ženám. Ovplyvnený Ibsenom, i jeho témou sú ženy a ich postavenie v rodine, v spoločnosti. Agnes Colander je žena, ktorá odišla od manžela, za ktorého sa vydávala veľmi mladá. Chce stáť na vlastných nohách a hlavne chce maľovať. V hre sa rozhoduje medzi návratom k manželovi, ktorý ju volá späť, a životom so skúseným maliarom a zároveň príťažlivým mužom - priateľom Othom. Ona túži po láske a slobode a Otho ponúka oboje. Keď Agnes po čase pochopí, že pre Otha je práca dôležitejšia ako ona, opúšťa ho. Odchádza s mladým rodinným priateľom Alecom, ktorý robil prostredníka medzi ňou a jej manželom. Koniec môže byť otvorený – alebo sa hrdinka rozhodne vrátiť k pohodliu bez slobody tvoriť, alebo začne nový život s mladíkom, ktorý ju miluje. /…/


celý text najdete v čísle

A.P.Čechov: Višňový sad, režie Michael Boyd, Bristol Old Vic a Royal Exchange Manchester, 2018
W.Shakespeare:
Macbeth, režie Adele Thomas, The Factory Company, 2018
H.G.Barker:
Agnes Colander, režie Trevor Nunn, Theatre Royal Bath, 2018