archiv II. > Archiv III. > Po konci dejín (o extrémizme na festivale Lessingtage 2018)
Dominika Široká

Po konci dejín (o extrémizme na festivale Lessingtage 2018)

/…/ Inscenácia vznikla v divadle Théâtre national de Strasbourg a jej režisér, hviezda francúzskeho divadla Julien Gosselin, sa v nej obzerá za vývojom Európy od pádu železnej opony po súčasnosť. Tému spojil i so signifikantným obsadením z čerstvých absolventov hereckej školy, ktorí sa do jedného narodili v deväťdesiatych rokoch. Podľa programu festivalu dokonca ich rovesníci z radov divákov platia za lístky iba polovicu.
Gosselinovo 1993 je, podobne ako u Caspara Noého, smršť sugestívnych obrazov, nechýbajú silné neónové svetlá, stroboskopy, obrie ventilátory, strhujúci tok slov (autorom scenára je Aurélien Bellanger). Útok na zmysly ale nepôsobí lacno, naopak vytvára neobvykle intenzívny fyzický zážitok (pre citlivejších sú dokonca pripravené i štuple do uší). Akoby sa človek ocitol na dobre zinscenovanej elektropárty, akurát v priestoroch tradičného meštianskeho divadla Thalia Theater. V expresívnych, až agresívnych obrazoch však zároveň cítiť i pátos. Ten totiž z dnešného pohľadu charakterizuje akcelerujúcu dobu po roku ‘89, a s ňou vidinu budúcnosti otvorených hraníc, ekonomického rastu, technologického pokroku a mieru. To sa ale na začiatku roku 2018 už vôbec nezdá samozrejmé. A práve o to, zdá sa, v 1993 ide. /…/
/…/ Na hrozbu extrémizmu sa v dokumentárnej inscenácii Clean City režisérskej dvojice Anestis Azas a Prodromos Tsinikoris nazerá z neobvyklej perspektívy. Vystupuje v nej totiž pätica aténskych upratovačiek s migrantským pôvodom; ich prostredníctvom sa tvorcovia snažia upozorniť tak na neľahkú situáciu migrantov v Grécku, ako i na rastúcu popularitu tamojšieho neonacistického hnutia. Sú to totiž paradoxne obete, ktorých hlas v post-migrantskej diskusii nedostáva priestor.
Vzniku Clean City predchádzala jedna konkrétna udalosť - útok gréckej neonacistickej strany Zlatý úsvit na prisťahovalcov v aténskych uliciach začiatkom roku 2012. Hon na migrantov vtedy mala spustiť vražda gréckeho občana trojicou mužov afganského pôvodu. Predseda Zlatého úsvitu Nikolaos Michaloliakos sa v tom čase nechal počuť, že od nich chce Grécko „očistiť“ a ak to bude nutné, využije na to i nedemokratické prostriedky. Režiséri Azas a Tsinikoris našli odzbrojujúcu odpoveď na neonacistický teror. Rasistickú rétoriku jednoducho obrátili naruby a ako východisko inscenácie si položili otázku: Kto dnes v skutočnosti čistí Atény? Ukázalo sa, že podobne ako v mnohých iných vyspelých európskych krajinách sú to veľakrát práve upratovačky migrantského pôvodu. Práve ony nakoniec v Clean City dostávajú priestor osobne porozprávať svoje príbehy.
.
všechny texty najdete v čísle

Aurélien Bellanger: 1993, režie Julien Gosselin, Théâtre national de Strasbourg 2017
Anestis Azas, Prodromos Tsinikoris: Clean City, réžia A.Azas, P.Tsinikoris, Onassis Cultural Centre-Athens 2016