archiv II. > Archiv III. > Hrať alebo performovať! Hlavne kolektívne!
Dominika Široká

Hrať alebo performovať! Hlavne kolektívne!

/…/ V súčasnosti už čoraz viac tvorcov uprednostňuje alternatívu ku klasickému protagonistickému divadlu a prikláňa sa k práci s pluralitnými figurálnymi konšteláciami. Jednou z výrazných súčasných tendencií je napríklad návrat k chórickému divadlu. Chór po antike a stredovekých liturgických hrách po stáročia prakticky zmizol z divadelného javiska a už sa nikdy celkom nestal stabilnou divadelnou konvenciou. Ešte i dnes sú produkcie s chórom vnímané ako režisérska výzva, s ktorou je nutné sa popasovať minimálne pri antických tragédiách. V Nemecku si chór navyše nesie stigmu z čias nacionálneho socializmu, kedy sa chórické formácie nasadzovali ako prostriedok nacistickej propagandy.
Napriek tomu sa v súčasnom nemeckojazyčnom divadle nájde dostatok tvorcov, ktorí s chórom pracujú systematicky. Pre zosnulého Einara Schleefa do začiatku nultých rokov alebo pre súčasníkov ako Sebastian Nübling, Völer Lösch alebo Claudiu Bosse bol a je atraktívnym spôsobom, ako experimentovať s divadelnou formou. Uvádzanie antických tragédií s chórickými názvami zažíva malú renesanciu (Die Troerinnen v mníchovskom Residenztheatri, Die Maßnahme/Die Perser v Schauspiel Leipzig, Sieben gegen Theben/Antigone v Schauspiel Frankfurt). Čoraz dôležitejším sa stáva i potenciál chóru stelesniť dynamiku spoločenských pohybov. Chór sa ako dynamická masa napríklad stal obľúbeným prostriedkom, ako na javisku reflektovať utečeneckú vlnu[1]) René Pollesch vo svojich inscenáciách pravidelne využíva chór ako súčasť svojich diskurzívnych úvah o neoliberálnej organizácii dnešnej spoločnosti. V mníchovskom Residenztheatri zas Ulrich Rasche nedávno ukázal bandu zbojníkov v Schillerovej rovnomennej hre ako mohutný hlasový chór, ktorý sa z hnevu a krivdy vlastného osudu formuje do hrozivého protisystémového hnutia. V dnešnej dobe, v ktorej zažívame vzostup vzdorovitých hnutí, by takáto interpretácia Schillerovej klasiky nemohla byť aktuálnejšia. 
/…/
Dnes módnu dehierarchizáciu a princípy kolektívnej tvorby začínajú preferovať aj niektoré štátne a mestské scény, ktoré sa chcú vymedziť voči nemeckej tradícii romantického kultu režisérskeho génia a aury silnej osobnosti intendanta. Jedným z pionierov tejto tendencie je Münchner Kammerspiele. Odkedy vedenie mníchovského mestského divadla v sezóne 2015/2016 prebral významný propagátor kolektívnej tvorby Matthias Lilienthal, príklon k tomuto princípu sa stal jedným z nosných pilierov tunajšej koncepcie.
Stačí sa pozrieť na zoznam tvorcov, ktorí dnes popri režiséroch ako Nicolas Stemann či Stefan Pucher definujú estetiku divadla: Rimini Protokoll, She She Pop, Gob Squad, Philippe Quesne. Mnohým z nich pomohol preraziť práve Lilienthal, ktorý v minulosti dlhé roky pôsobil ako intendant berlínskeho centra nezávislého divadla Theater Hebbel am Ufer. Aplikovať kolektívny tvorivý prístup v rámci štruktúry repertoárového divadla pritom nemusí byť až také jednoduché. Münchner Kammerspiele ako mestské divadlo síce na rozdiel od nezávislého sektoru ponúkajú stabilnejšie finančné zázemie, no zároveň determinujú štruktúrovaným systémom práce veľkej divadelnej inštitúcie. Či sa napokon „experiment“ (ako o koncepte hovorí aj samotný Lilienthal) vydarí, ostáva otvorené. Zo spolupráce zatiaľ vzišli síce esteticky podnetné, no nie veľmi suverénne produkcie.
Po rozpačitej prvej sezóne nadšenie pre kolektívny spôsob tvorby rehabilitovala v Münchner Kammerspiele až jesenná novinka Point of No Return izraelskej režisérky Yael Ronen.

celý text najdete v čísle

Friedrich Schiller: Loupežníci, režie Ulrich Rasche, Rezidenzthaeter München.
Yael Ronen a kol.:
Point of No Return, režie Y.Ronen a kol., Münchner Kammerspiele.
 



[1]) Autorka spracovala reflexiu utečeneckej vlny v nemeckojazyčnom priestore v článku #Refugeeswelcome (SAD 4/2016).