archiv II. > Archiv III. > Dva príběhy o žiarlivosti (Othello a Zimná rozprávka)
Dana Silbiger Sliuková

Dva príběhy o žiarlivosti (Othello a Zimná rozprávka)

Othello sa podreže veľkým kovovým krížom, ktorý nosil na krku. To je koniec. Obraz zúfalstva, ktorý vo vás ostáva dlho po odchode z divadla.
Shakespearov Othello má v bristolskom Tobacco Factory Theatre predohru - chlap ako hora (Abraham Popoola), čierny a bradatý, v dlhej voľnej košeli a nohaviciach - mladý moslim, akých dnes bežne stretáme na uliciach Británie a inde v Európe, prichádza na scénu s modlitebným koberčekom v ruke. S ním vchádza mladučké útle dievča (Norah Lopez Holden), tiež v dlhej k ošeli a nohaviciach. Obaja sú bosí. On rozprestrie koberček a obaja si kľaknú proti sebe. Za zvuku orientálnej hudby znie z Othellových úst arabská modlitba a Desdemonina nasleduje v rovnakom jazyku. Namiesto prstienka jej on uviaže na zápästie hodvábnu šatôčku. A sú svoji. Boli sme svedkami  svadobného rituálu. Hudba prestane, obaja vstanú a v tichu odídu. Keď sa opäť objavia pred divákmi, obaja sú už oblečení ako obyčajní mladí Európania: On v čiernych úzkych nohaviciach, v čiernom tričku a vetrovke, ona v legínach, tričku a bundičke s kapucňou, obuté majú botasky. Othellovi však už visí na hrudi neprehliadnuteľný, ostentatívne veľký kresťanský kríž. Je to mladý muž, ktorý žije medzi kresťanmi, a preto konvertoval na ich vieru alebo sa aspoň tak tvári. Dokonca vedie do boja kresťanské vojsko proti moslimom. V tejto inscenácii však nie je kladený dôraz na jeho vojenské víťazstvá, jeho vojvodcovské schopnosti či generálsku hodnosť.
.
/…/
Repetice některých výrazů je stejně jako v Iluzích jedním z hlavních rysů další Vyrypajevovy hořké komedie, Opilých. „Milionkrát přetřásaný Bůh tak supluje snahu najít smysl, jako kdyby četné opakování nějakého slova mohlo zhmotnit to, co označuje. Ironizovaná křesťanská tématika k Vyrypajevovi patří, jak dokládá program k inscenaci, „sám autor je na neustálé duchovní cestě. V mnohých svých textech se snaží pochopit, co anebo kdo je Bůh, jak moc od něho odvozujeme svoje bytí a v neposlední řadě, jakého Boha potřebujeme dnes.“ O to se snaží i hrdinové hry Opilí, jejíž základní situaci vymezuje název. Opilost všech zúčastněných odkazuje k tělesné indispozici, paradoxně se projevující pomyslnou svobodou slova i jednání, ale metaforicky i ke stavu duševní vychýlenosti a vnitřního tápání.
/…/ Kráľ Leontes nepotrebuje Jaga, stačí mu jeho chorá predstavivosť živiaca nekontrolovateľnú žiarlivosť. Kráľ Leontes – Othello a Jago v jednej osobe, je hlavnou postavou ďalšej Shakespearovej hry s názvom Zimná rozprávka. Patrí k sérii označenej ako romance (spolu s CymbelinomBúrkou), ktoré bard napísal na sklonku života. Ich spoločnými témami sú žiarlivosť, žiaľ, nedôvera, sledovanie, strata, uzmierenie a druhá šanca. Ľudské slabosti a nádeje vo vyhrotenej podobe.
Režisér Declan Donnellan siahol po Zimnej rozprávke po druhý raz. Presne pred 20 rokmi ju robil s petrohradským Malým divadlom a v roku 1999 s ňou vyhral festival Zlatá maska.[1]) Z toho mála, čo som sa o tej staršej inscenácii dozvedela, som - dúfam, že správne – pochopila, že táto nová Zimná rozprávka, ktorú robil so svojím domácim súborom Cheek by Jowl, sa tej ruskej (30. roky, uniformy, choreografované davové formácie) naozaj nepodobá. V príbehu sicílskeho kráľa Leontesa, ktorý neprávom obviní svoju manželku Hermionu z nevery s českým kráľom Polixenom, našiel Donnellan pre jeho žiarlivosť novú (alebo dosiaľ potláčanú?) motiváciu: jeho Leontes miluje Polixena.

celý text najdete v čísle

William Shakespeare: Othello,  režie Richard Twyman, Shakespeare at the Tobacco Factory.
William Shakespeare:
Zimní pohádka, režie Declan Donnellan, Cheek by Jowl.
 



[1]) redakční poznnámka: O Zimní pohádce tehdy v SADu psala Jelena Gubajdulina (Led a plamen Zlaté masky, 4/1999). O inscenaci Oko za oko, nejnovější spolupráci režiséra s Malý divadlem, psala Dana Silbiger Sliuková (Krvavé hlavy v komédiách, 6/2016).