archiv II. > Archiv III. > Edinburgh v znamení Francúzov
Dana Silbiger-Sliuková

Edinburgh v znamení Francúzov

Jedným z najpríjemnejších zážitkov tohtoročného Edinburského medzinárodného festivalu (EIF) bolo určite hosťovanie Theátre des Champs-Eliseés s Rossiniho najhranejšou operou Barbier zo Sevilly. Dnes - 150 rokov od skladateľovej smrti - toto dielo veselo obieha domáce i svetové javiská v klasických i moderných podobách. To, čo doniesli Francúzi do Edinburghu, bola produkcia nielen moderná, ale navyše tomuto nesmrteľnému hudobnému dielu kompletne oddaná. Laurent Pelly, režisér, autor scény, kostýmov a zároveň i choreografie mal ideu, ktorej podrobil v inscenácii všetko do posledného detailu. Jej leitmotívom bola hudba. Scénu tvorili obrovské čisté hárky notového papiera, raz zvlnené, ideálne na „surfovanie“, inokedy položené ako zvislá stena, z ktorej sa ako v detskom priestorovom leporele vysunie stolička a klavír, či tvoriace prednú stranu Bartolovho domu, v ktorom sa otvorí výrez – okno - a v ňom sa zjaví v čiernom kombiné pôvabná Rosina pohadzujúca vlasmi sčesanými do chvosta. Rossini napísal Barbiera zo Sevilly, keď mal 23 rokov a jeho opera má všetky znaky nespútanej mladosti – Pellyho inscenácia s jej mladým obsadením ide v skladateľových šľapajach. Je nesmierne hravá, veselá a vtipná. /…/
Inscenovať hru írskeho nositeľa Nobelovej ceny Samuela Becketta Čakanie na Godota, ktorá začala svoju púť vo svete divadla v roku 1953, je stále výzvou. Absurdná, možno tajomná, asi najobsažnejšie pomenovaná írskou kritičkou Vivian Mercier ako „hra, v ktorej sa nič nedeje, a to hneď dvakrát“. A na dôvažok jej autor ešte v roku 1957 napísal o nej americkému režisérovi Alanovi Schneiderovi: „Ak chcú mať ľudia bolehlav kvôli podtextom, treba ich nechať. A nech si sami obstarajú aspirín.“ V Edinburghu uviedla tento rok Godota významná írska divadelná skupina Druid z Galway. Jej renomovaná režisérka Garry Hynes poňala inscenáciu ako diorámu – živý obraz. Možno ju a scénického výtvarníka Francisa O’Connora ovplyvnil aj fakt, že mnoho Beckettových textov inšpirovalo výtvarné umenie, konkrétne Godota obraz Kaspara Davida Friedricha – Dvaja muži hľadia na mesiac. Pre inscenátorov to však nebola jediná inšpirácia – ďalšou boli chaplinovky, keatonovky či jednoducho: slapstickové komédie. V roku 1965 Beckett dokonca napísal scenár k filmu s názvom Film (réžia Alan Schneider), v ktorom hral Keaton starého muža, čo chce mať pokoj. Tvorcovia tejto inscenácie o ňom nepochybne vedeli. A tak vznikla produkcia, ktorá je nielen veľmi výtvarne efektná, ale miestami aj neodolateľne groteskná. /…/
Známy škótsky dramatik David Greig sa ešte pred desiatimi rokmi rozhodol, že chce, aby z jeho najnovšej hry odchádzali ľudia s pocitom radosti. Tá hra sa volá Midsummer, čo hneď človeku pripomenie Shakespearov Midsummer Night Dream. Sen noci svätojánskej sa však nekoná, hoci hlavná hrdinka sa tiež volá Helena, no namiesto čarovných byliniek jej v svätojánsku noc hlavu zamotá alkohol. V roku 2008 bol Midsummer hra pre dve postavy s pesničkami, ktorej realizácia rátala s minimálnym rozpočtom. Inscenácia vtedy zožala veľký úspech a text bol preložený do viacerých jazykov, mimo iné aj do čínštiny. Pre tohtoročný Festival ju Greig upravil a z pôvodne maličkého štúdia v Traverse Theatre preniesol do veľkej sály bývalého kostola, prerobeného na sídlo festivalového štábu, s kaviarňou a viacerými hracími priestormi, s názvom Hub (Stred). Z dvoch postáv sa rozrástla na štyri a pridali sa aj traja hudobníci. Tentoraz ju nerežíroval jej autor, ale mladá režisérka Kate Hewitt a scénu a kostýmy vytvorila talentovaná Francúzka Cécile Trémoliéres, ktorá už vystavovala aj na Pražskom Quadriennale 2015. /…/
Parížske Théâtre des Bouffes du Nord, ktoré ešte v roku 1974 založil Peter Brook s Micheline Rozan ako domovskú scénu pre svoj súbor Centre International de Recherche Théatrale, prevzalo tento rok na festivale úlohu „company – in - residence“. Jednou z inscenácií, ktorou sa predstavilo, bola dramatizácia románu Choroba zvaná smrť Marguerite Durasovej. Nie je ľahká úloha preniesť na javisko príbeh, čo vlastne nie je príbehom, len snahou o zaznamenanie istého úseku v živote muža a ženy, ktorí sú si celkom cudzí a nezblíži ich ani to najintímnejšie vzájomné poznanie. Muž si najme Ženu v nádeji, že v ňom prebudí nejaké pocity, dokonca mu pomôže zistiť, ako chutí láska. Vo voľnej dramatizácii Alice Birchovej postava Ženy dostáva konkrétnejšie črty, jasnejšiu motiváciu – je to sexuálna pracovníčka a slobodná matka, ktorá je za peniaze, čo dostane od Muža, ochotná podriadiť sa jeho príkazom. Noc čo noc prichádza do jeho hotelovej izby s výhľadom na more, nesmie k nemu hovoriť, len nemo poslúchať rozkazy, znášať ich krutosť.
Ďalšou ukážkou z repertoáru Théâtre des Bouffes du Nord bola v Edinburghu inscenácia jeho zakladateľa a zároveň jednej z najvýznamnejších svetových režisérskych osobností – dnes 93 ročného Petera Brooka. Väzňa (The Prisoner) napísal spolu s Marie-Hélène Estienne, jeho dlhodobou spolupracovníčkou, ktorá je pod inscenáciou podpísaná aj ako spolurežisérka. Hra vznikla na základe Brookovho osobného zážitku z Afganistanu. Pred mnohými rokmi v tejto krajine videl muža sediaceho na kopci pred bránou väzenia a na výraz jeho očí nevie zabudnúť podnes. „Kto to je? Prečo sedí pred väzením? Je to jeho slobodná voľba? Je to trest? Čo urobil?“ To sú otázky, na ktoré sa usiluje odpovedať inscenácia, no spôsob, akým sa ich zmocňuje, otvára otázky ďalšie
Americký čarodejník, iluzionista, herec a klaun Geoff Sobelle nebol toto leto v Edinburghu prvý raz. Veľký úspech tu zožala na festivale Edinburgh Fringe ešte pred deviatimi rokmi jeho skupina Rainpan 43 s predstavením all wear bowlers (všetci nosia „tvrďáky“), ktorú predtým ocenili aj diváci v Londýne na International Mime Festival. Odvtedy vystupoval na Fringe ešte dva razy (2011 s Flesh and Blood & Fish and Fowl a 2014 s Elephant Room). Sobele predstavuje sám seba ako „existenciálneho klauna“, pretože „všetko «šaškovanie» je do istej miery existenciálne“. Jeho najnovšia produkcia s názvom Domov (Home) uzavierala Edinburský medzinárodný festival a bola za ním nielen dôstojnou, ale aj magickou bodkou. Domov je veľký projekt, ktorý vznikol na objednávku Brooklyn Academy of Music, Arizona State University – Gammage, New Zealand Festival, Beth Morrison Project a Edinburgh International Festival.

celý text najdete v čísle

Gioachino Rossini: Il barbiere di Sivigla, režie Laurent Pelly, dirigent Jérémie Rhorer, Théâtre des Champs-Elysées, 2017
Samuel Beckett:
Čekání na Godota, režie Garry Hynes, Druid Theatre Company, 2016
David Greig:
Midsummer, režie Kate Hewitt, National Theatre of Scotland, 2018
Marguerite Duras:
Choroba zvaná smrt, režie Katie Mitchell, Théâtre des Bouffes du Nord, 2018
Peter Brook – Marie Hélène Estienne:
Vězeň, režie P.Brook – M.H. Estienne, Théâtre des Bouffes du Nord,
Geoff Sobelle:
Domov, r.: Lee Sunday Evans, 2017