archiv II. > Archiv III. > Katarzie a happy end (Kain a Rusalka - Castellucci a Carsen)
Michaela Mojžišová

Katarzie a happy end (Kain a Rusalka - Castellucci a Carsen)

Paríž sa právom počíta medzi operné mekky. Pätica tunajších scén ponúka široký repertoár naprieč štyristoročnými dejinami hudobnodramatického umenia, od najstarších opusov až po najsúčasnejšiu tvorbu. Navyše, popri nových inscenáciách sa tu stále hrajú aj kultové produkcie staršieho dáta. Tak ako v prvý februárový týždeň, keď sa v Opéra National de Paris dali vidieť prvé reprízy najnovšej parížskej inscenácie, oratória Alessandra Scarlattiho Il primo omicidio v réžii Romea Castellucciho a v hudobnom naštudovaní Reného Jacobsa, i nestarnúca Carsenova metamorfóza Dvořákovej Rusalky z roku 2002./…/
Castellucciho operné inscenácie sú kúskami pre náročné publikum. Husté tkanivá intertextových odkazov predpokladajú recipientov s rozhľadom vo filozofii, dejinách i kunsthistórii. V prípade parížskej inscenácie konfrontoval divákov s odkazmi na farebno-svetelné inštalácie Jamesa Turrella či Dana Flavina, veľké farebné plochy amerického abstraktného maliara Marka Rothka, aj s citáciou gotickej maľby L‘Annunciazione tra i santi Ansano e Massima od Simoneho Martiniho a Lippa Memmiho, ktorá dnes zdobí slávnu florentskú galériu Uffizi. Z moderných mysliteľov sa dostal na pretras taliansky filozof a estetik Giorgio Agamben a jeho teória o „detskosti“ udalostí, ktoré sú zabudnuté v tradícii. /…/
A tak hoci primárnym dôvodom mojej návštevy Paríža bola nová scarlattiovská produkcia, lákajúca exkluzívnou dramaturgiou aj prominentným tvorivým tímom, plnosť zážitku mi poskytla až inscenácia Rusalky, naštudovaná pred osemnástimi rokmi kanadským operným mágom Robertom Carsenom. V čase premiéry išlo o priam revolučnú interpretáciu Dvořákovho opusu, nazerajúcu na mýtus o vodnej víle a nevernom princovi cez prizmu psychoanalýzy. Od tých čias už svet spoznal najrozmanitejšie – neraz až bizarné – interpretácie archetypálneho príbehu. Režiséri ho umiestnili do prostredia spätého so sexuálnym biznisom, upozorňovali cezeň na ekologické problémy či na temné stránky súčasnej spoločnosti, ako napríklad Martin Kušej, ktorý sa v „inscestnej“ Rusalke (Bavorská štátna opera 2010) inšpiroval otrasným zločinom Rakúšana Josepha Fritzla, mnoho rokov zneužívajúceho v pivnici vlastnú dcéru. Medzi týmito aktualizujúcimi „zeitstückmi“ sa Carsenova práca vyníma ako učebnicový príklad toho, že múdro vymyslené a dobre urobené inscenácie nestarnú a nestrácajú svoju platnosť ani v dnešnej rýchlo plynúcej dobe. Niektoré emócie a psychické pochody sú totiž večné – jednoducho preto, že sú prirodzené.

celý text najdete v čísle

Alessandro Scarlatti: Caino overo Il primo omicido, dirigent René jacobs, režie Romeo Castellucci, Opéra national de Paris, 2019
Antonín Dvořák: Rusalka, dirigent Susanna Mälkki, režie Robert Carsen, Opéra national de Paris, 2019