archiv II. > Archiv III. > O pekle a nadeji (na festivale Aix-En-Provence)
Michaela Mojžišová

O pekle a nadeji (na festivale Aix-En-Provence)

Po vlaňajšom úspechu na Salzburskom festivale, kde sa jeho inscenácia Straussovej Salome s famóznou Asmyk Grigorian stala highlightom ročníka, pokoril Romeo Castellucci ďalšiu z operných festivalových mekk – juhofrancúzsky Aix-en-Provence. Hudobno-divadelno-tanečná metamorfóza Mozartovho Requiem inaugurovala nielen 72. ročník prestížneho podujatia, ale aj éru nového umeleckého riaditeľa Pierra Audiho. A priniesla jasné posolstvo: Festival v Aix nechce byť oddychovou zónou, kde budú diváci hladkaní po srsti. Chce byť miestom, ktoré provokuje a znepokojuje – dramaturgicky i divadelne. Castellucciho Requiem festival otváralo, no pre mňa zaň dalo pomyselnú bodku. Nielen chronologickú (vo zvolenej sérii troch predstavení som ho videla ako posledné), ale aj filozofickú. Našťastie. Ako jediné z nich totiž prinieslo aspoň kvapku nádeje. /…/
Van Hove sa v bulletine priznal k túžbe dosiahnuť efekt, ktorý obdivuje na Brechtovi-režisérovi: viesť hercov tak, aby boli „odpojení“ od svojich úloh, aby postavy „nehrali“, no ich interpretácia bola napriek tomu (alebo práve preto?) dojímavá a intenzívna. Jeho ambícia sa v Mahagonny naplnila – taká syntéza hereckého a speváckeho umenia sa ani na renomovaných operných scénach často nevidí. Speváci nevedeli, či sa niektorý z kameramanov v nasledujúcej chvíli nezameria práve na nich, nemohli teda ani na sekundu vypadnúť zo svojich rol. To na nich kládlo herecké nároky, na aké nie sú z bežnej opernej praxe zvyknutí. V tomto bode sa mohla celá van Hoveho koncepcia rozsypať. Že sa tak nestalo, slúži ku cti jemu aj protagonistom, od ústredných hrdinov až po posledného štatistu. /…/
Operu o pekle na zemi vystriedala v nasledujúci festivalový večer opera o pekle v ľudskej duši. Životný príbeh rozorvaného básnika Jakoba Michaela Reinholda Lenza (1751-1792), rodáka z baltického Nemecka a predstaviteľa hnutia Sturm und Drang, inšpiroval vznik viacerých literárnych diel. Najvýznamnejším z nich je novela Georga Büchnera Jakob Lenz, ktorá sa stala podkladom pre rovnomennú jednoaktovú komornú operu nemeckého skladateľa Wolfganga Rihma (svetová premiéra v Hamburgu, 1979). Do Aix-en-Provence sa opus jedného z najvýznamnejších súčasných skladateľov (nar. 1952) dostal v podobe vysoko hodnotenej koprodukčnej inscenácie, ktorá mala premiéru v roku 2014 v nemeckom Stuttgarte. Režisérka Andrea Breth a scénograf Martin Zehetgruber jej dali strhujúcu divadelnú formu: diváka zovrela v kliešťach bolesti prežívanej s titulným hrdinom a počas filmovo sa odvíjajúcej slučky trinástich scén (celé predstavenie nemá ani poldruha hodiny) mu nedala vydýchnuť. /…/
„V predstave smrti nie je pre mňa nič strašidelného, ale naopak, mnoho upokojujúceho a utešujúceho,“ napísal Wolfgang Amadeus chorému otcovi Leopoldovi. Bolo to štyri roky pred tým, ako na smrteľnom lôžku komponoval Requiem, no táto veta evokuje, akoby už vtedy nosil v sebe zárodky diela. Hlboko introvertná, úprimne kontemplatívna kompozícia je vzdialená nielen od povestnej mozartovskej „ľahkosti“, ale aj od pátosu iných opusov tohto žánru. Poslucháčovi poskytuje priestor pre slobodný, personalizovaný výklad: možno v nej vnímať vieru v to, že fyzická smrť je bránou k večnej spáse, alebo čítať zmierenie sa s neodvratným, definitívnym koncom bytia. Partitúra neponúka virtuózne príležitosti ani pre orchester, ani pre štvoricu sólistov (sú využívaní najmä ansámblovo), hlavným ideovým aj energetickým médiom je zbor. Presne v týchto intenciách vnímali a divákom/poslucháčom sprostredkovali Requiem tvorcovia festivalovej inscenácie, Romeo Castellucci a Raphaël Pichon.

celý text najdete v čísle

Kurt Weill: Vzestup a pád města Mahagonny, režie Ivo van Hove, dirigent Esa-Pekka Salonen, Grand Théâtre de Provence, 2019
Wolfgang Rihm:
Jakob Lenz, režie Andrea Berth, dirigent Ingo Metzmacher, Staatsoper Stuttgat, 2014
W.A.Mozart:
Requiem, dirigent Raphaël Pichon, režie Romeo Castellucci, Théâtre de l´Archevêché, 2019