archiv II. > Archiv III. > Len neávisť hreje pri srdci (Moral insanity)
Matúš Marcinčin

Len neávisť hreje pri srdci (Moral insanity)

Na prvý pohľad len bláznovi by mohlo napadnúť inscenovať v divadle Pražský cintorín od Umberta Eca. V Prešovskom národnom divadle spáchali túto pochabosť na sklonku minulého roka. Osmička na jeho konci sa (tentoraz žiaľ) opätovne ukázala pre Slovensko ako osudová. Je dobré, že aspoň excentrické národné divadlo nemlčí. Akokoľvek, zdá sa, že Peter Brajerčík našiel kľúč nielen k tomu, ako dať Eca na javisko, ale aj ako ho s ťaživou ľahkosťou preniesť do slovenských súradníc. Lebo nenávisť je bez hraníc.
Návod pritom dáva s (seba)iróniou jemu vlastnou sám Eco, keď si ako motto svojho románu volí slová Carla Tencu, talianskeho spisovateľa žijúceho v čase príbehu Pražského cintorína: „Pretože epizódy sú v historickom románe rovnako potrebné, ba tvoria jeho hlavnú časť, pridali sme verejnú popravu stovky občanov obesených na námestí, ďalej popravu dvoch mníchov upálených zaživa, zjavenie kométy, teda napospol epizódy, čo vyvážia opisy stovky turnajov a majú tú výhodu, že spoľahlivo odpútajú myseľ čitateľa od hlavného deja.“
A naozaj, keď si z Ecovej monumentálnej románovej fresky Európy 19. storočia odmyslíme všetky epizódy a epizódne postavy, ostane nám len kapitán Simonini (zároveň jediná fiktívna postava knihy), ktorý celým svojím životom napĺňa descartesovskú parafrázu odi ergo sum (nenávidím, teda som). Nenávisť ako hĺbková emócia v človeku je určujúci princíp, na ktorom Umberto Eco vybudoval fabulu svojho románu. O osem rokov neskôr Peter Brajerčík aktualizoval nosné motívy Pražského cintorína vo vlastnej monodráme, keď vytvoril „divadlo ako preparát princípu“.  /…/

celý text najdete v čísle

Peter Brajerčík: Moral insanity, na motívy románu Umberta Eca Pražský cintorín, réžia, scénický a výtvarný koncept Júlia Rázusová, Prešovské národné divadlo, 2018